V roku 2009 napísal literárny kritik Viliam Marčok doslov k jednej publikácii – Prečo sa Timravine prózy oplatí čítať aj dnes. V úvode opisuje sklamanie, ako je Timrava v školskej praxi obmedzene prezentovaná. Môžeme sa tomu diviť, ak po takejto školskej „ponuke“ Timravinho diela nemajú súčasní mladí ľudia dôvod po ňom siahnuť? Sotva tak urobia..., aby sa dozvedeli..., s akými problémami si dcéry evanjelických farárov a učiteľov na farách a školách hľadali manželov.
Faktom je, že sama sa nikdy nevydala a nemala vlastné deti. Nemožno ju však zaškatuľkovať ako zatrpknutú starú dievku. Vo svojej literárnej tvorbe vedela realistickým pohľadom vystihnúť človeka zvonku aj z vnútra, jeho dušu, myslenie a počínanie. Vymykala sa z bežných predstáv o žene z prelomu 19. a 20. storočia. V dobe, keď žena nemala právo voliť, ani sa verejne vyjadrovať, dokazovala svoju odvahu aj vo svojich dielach, kde miestami veľmi kriticky hodnotila spoločnosť. Nekritizovala iba takzvanú vyššiu spoločnosť, kritizovala aj obyčajného dedinského človeka. Jej odvaha spočívala aj v tom, akým spôsobom komunikovala prostredníctvom listov. Andrejovi Mrázovi, literárnemu vedcovi a divadelnému kritikovi, ktorý redigoval príspevky pre Maticu slovenskú, napísala: Prosím, aby ste mi veľmi nenaprávali pri preštudovaní mojich prác, na čo Vás poverila Matica, lebo sa pri tom môže zotrieť aj pravý zmysel viet a írečitosť autora.
Slečna Slančíková, ako ju po celý život oslovovali, nepochybne patrí k našim najlepším a najodvážnejším spisovateľkám, autorkám nadčasových diel, ale aj k nezameniteľným ženám.
K propagácii Timravy ako moderne mysliacej ženy, ktorá sa nebála opisovať svet a medziľudské vzťahy také, aké sú, v ostatných desaťročiach prispeli najmä divadelníci. Predovšetkým režisér Ľubomír Vajdička inscenáciou SND Veľké šťastie (2006). A rovnako jeho syn režisér Michal Vajdička až dvoma úspešnými inscenáciami Všetko za národ (2008) v DAB a Bál v SND (2014).
Foto: Archív TASR