Výstava SOIL NOT OIL

24. 1. – 13. 3. 2025, vernisáž 23. 1. 2025 od 18:00 | Slovenský inštitút v Prahe, Hybernská 1 | Vstup zdarma. | Udalosť na Facebooku.

Vystavujúci autori/vystavujúce autorky: Lena Brazin, Oto Hudec, Ráchel Jutka, Tatiana Takáčová, Ján Zelinka | Kurátorka: Štefánia Ďuricová

Časy lacných potravín a lacnej energie sú preč. Klimatická kríza spôsobená industrializáciou a globálnou agrikultúrou založenou na spaľovaní fosílnych palív vyústila do globálnej katastrofy, ktorá ohrozuje nielen potravinovú stabilitu, ale aj stabilitu ekosystému na Zemi. Veľké korporácie prebrali kontrolu nad potravinovým systémom, globalizácia agrikultúry a technologický rozmach spôsobili, že zem je považovaná za komoditu. Avšak nedozerné následky ťažby surovín, presúvanie obrovských más pôdy, využívanie ropy na transport potravín stále ďalej a ďalej od miesta ich produkcie sú neúnosné. Navyše, industriálna produkcia potravín spotrebuje až desaťnásobok energie v porovnaní s ekologickou agrikultúrou. Fosílne palivá poháňajú traktory a ťažkú techniku, ktorá orie, ťaží, prenáša, preváža a presýpa zem.

Diskusie o pôde sa čoraz viac orientujú na pôdu ako na živú entitu s vnútornou hodnotou, nie iba ako na zdroj. Jej úloha pri udržiavaní života na zemi a jej zraniteľnosť voči ľudskej činnosti sa ukazuje ako kľúčová, či už ide o zadržiavanie vody alebo fertilitu pôdy. Dôležité je pochopiť, že pôda je naším spoločným dedičstvom, ktoré si vyžaduje kolektívnu správu. Niektorí súčasní filozofi presadzujú etický prístup k správe pôdy, ktorý rešpektuje jej životodarné funkcie a uznáva práva budúcich generácií. Základom budúcnosti je holistický vzťah medzi človekom a Zemou, kde je prioritou blaho všetkých živých systémov. Z pohľadu ekofeminizmu je pôda oveľa viac než len hlina; je to životodarná entita, ktorá je hlboko prepojená s otázkami rodu, moci a spravodlivosti. Ekofeminizmus vyzýva na transformáciu nášho vzťahu k pôde – odklon od vykorisťovania a kontroly smerom k starostlivosti, úcte a udržateľnému hospodáreniu.

Názov výstavy je zapožičaný od indickej ekofeministky Vandany Shivy, ktorá vraví, že závislosť od nášho prostredia by nás mala nútiť hľadať nové formy kolaborácie a spolunažívania. Ekológia volá po symbióze a je otázkou etiky, či žijeme v súlade s okolím alebo proti nemu. Etika krajiny rozširuje hranice našej komunity tak, aby zahŕňala pôdu, vodu, rastliny a zvieratá; alebo súhrnne: krajinu. Hodnota pôdy a zeme bola tradične vnímaná z hľadiska ekonómie a produktivity. Minerály a ťažké kovy zo zeme sa využívajú takmer vo všetkých spotrebných tovaroch, od keramiky až po digitálne produkty. Dlhé roky sa vedú debaty o ochrane prírody, ale čo v nej vlastne chránime? Pôdu posielame dolu riekami, vodu využívame na poháňanie turbín, vyhubili sme celé spoločenstvá rastlín a živočíchov. Etika krajiny nemôže zabrániť zmenám, správe a využívaniu zdrojov, ale musí zabezpečiť právo na ďalšiu existenciu.

Vystavené diela reagujú na témy spojené so zemou a pôdou, niektoré kriticky poukazujú na banskú činnosť v našom regióne a vo svete, iné naopak oslavujú tradičné poľnohospodárstvo a šetrné využívanie zdrojov. Zachytené sú zásahy v krajine, ľudská činnosť, no aj životodarná sila ílu a rašeliny. Autori a autorky otvárajú kritické a environmentálne otázky, upozorňujú na krehkosť prírodných ekosystémov a potrebu ich ochrany. Diela tak nabádajú k diskusii o udržateľnosti, prechode na iný typ hospodárenia v krajine a úlohe človeka v prírode, nie proti nej. V súčasnom politickom kontexte, kedy sa ničia inštitúcie ochrany prírody a spochybňuje náš neblahý vplyv na habitat, sú tieto diskusie o to dôležitejšie.

Text: Štefánia Ďuricová

Lena Brazin je slovenská vizuálna umelkyňa žijúca v Londýne. Vo svojej tvorbe sa venuje prevažne figurálnej maľbe, v ktorej skúma hraničiace existencie človeka medzi spirituálnym svetom a každodennou realitou. Jej maľby sú kompozične inšpirované kolážou, v ktorých autorka intuitívne zhmotňuje podvedomé predstavy a spája ich do vizuálnych máp. Jej expresívna obrazotvornosť sa častokrát opiera o symbolizmus a metafory. Lena absolvovala Turps Art School v Londýne, zúčastnila sa rôznych umeleckých rezidencií a vystavovala napríklad v Royal Academy of Arts, Flowers Gallery, či v Arusha Gallery.

Ráchel Jutka je vizuálna umelkyňa, ktorá vo svojej tvorbe využíva experimentálne techniky a prístupy prevažne v médiu maľby. Štúdium absolvovala na University of Highlands and Islands a na Fakulte umení v Košiciach. Ráchel citlivým prejavom demonštruje intuitívnu a abstrahovanú maľbu, ktorej inšpirácie vznikajú z vizuálnych impulzov pretechnizovanej doby plnej sociálnych sietí. Kriticky reflektuje fenomény súčasnosti, ako je „emotional fatigue“, súvisiaca s nadmerným informačným preťažením. Aktívne vystavuje doma i v zahraničí.

Oto Hudec je medzinárodne uznávaný vizuálny umelec, aktivista a pedagóg na Fakulte umení v Košiciach. Vo svojich projektoch sa venuje utopickým víziám, v ktorých skúma témy klimatickej zmeny, globalizácie, migrácie, a životy minoritných komunít. Jeho diela sú súčasťou zbierok prestížnych inštitúcií a vystavoval na mnohých samostatných aj skupinových výstavách po celom svete. V roku 2024 reprezentoval Slovensko na Benátskom bienále.

Tatiana Takáčová je vizuálna umelkyňa, ktorá prostredníctvom fotografie a inštalácie skúma psychologické a sociologické témy, súčasné fenomény a otázky temporality. V jej práci sa prelínajú prvky dokumentárnej a konceptuálnej fotografie, pričom využíva dokument, denníkové záznamy a inscenované prístupy. Vyštudovala fotografiu na Katedre fotografie a nových médií VŠVU v Bratislave, kde pôsobí ako doktorandka. Od roku 2022 sa venuje kurátorskej činnosti v KAIR – Košice Artists in Residence. V roku 2024 získala Grand Prix v rámci medzinárodnej fotografickej súťaže Rovinj Photodays.

Ján Zelinka je etablovaný sochár na slovenskej i medzinárodnej výtvarnej scéne. Vyštudoval sochárstvo na Fakulte umení v Košiciach. Jeho diela vychádzajú z figuratívneho sochárstva, ktoré spája s procesualitou a konceptuálnymi prístupmi. V jeho tvorbe sa snúbi premyslená forma s prvkami náhody, pričom často pracuje s efemérnymi materiálmi. Dominantnými témami sú život, smrť a s nimi spojená ontologická podstata smrteľného tela. Svoje práce predstavil na mnohých výstavách doma i v zahraničí.