prozaik, dramatik a scenárista
(* 19. september 1924, Čierny Balog – † 20. január 2011, Bratislava)
V septembri uplynie sto rokov od narodenia jednej z najvýznamnejších osobností povojnovej generácie slovenských spisovateľov.
Ladislav Ťažký sa narodil v Čiernom Balogu v rodine lesného robotníka. Po vyhodení ľudovej školy získal odborné vzdelanie kartografa na Vojenskom zemepisnom ústave v Bratislave. Počas druhej svetovej vojny bol odvelený na východný front, kde ho po vypuknutí Slovenského národného povstania zajali Nemci a internovali do Rumunska. Hoci sa mu z tábora podarilo ujsť, opätovne ho zatkli v Maďarsku a skončil v zajateckom tábore v Rakúsku, kde až do skončenia vojny pracoval ako väzeň na obnove zbombardovanej Viedne.
Po druhej svetovej vojne prešiel niekoľkými zamestnaniami. Pracoval ako technický kreslič v Košiciach, neskôr ako sociálny referent na Okresnom národnom výbore v Brezne. V roku 1952 absolvoval štúdium na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe. Do roku 1958 pôsobil na oddelení kultúry Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska v Bratislave a v roku 1962 ukončil vedeckú ašpirantúru na Inštitúte spoločenských vied v Prahe.
V rokoch 1967-1968 pôsobil ako redaktor v denníku Smena, kde publikoval aj vlastné politické vyjadrenia. Za verejné odsúdenie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste roku 1968 a odmietanie čistiek vo verejnom živote stratil zamestnanie a nesmel publikovať, bol vylúčený z KSS aj zo Zväzu slovenských spisovateľov. V rokoch 1972-1979 pôsobil v Ústredí ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV). Po odchode do dôchodku v roku 1984 sa venoval výlučne literárnej tvorbe.
Knižne debutoval relatívne neskoro, v roku 1962 ako 38-ročný, zato však hneď dvoma zbierkami poviedok – Vojenský zbeh a Hosť majstra Čerta. Vo svojej tvorbe do veľkej miery čerpal zo svojho osobného príbehu. Opierajúc sa o vlastné skúsenosti vypovedal o neľudskej podobe vojny a o správaní sa človeka na fronte či v zajateckom tábore. Tieto témy rezonujú napríklad v novele Dunajské hroby (1964) či v rozsiahlom románe Amenmária. Samí dobrí vojaci (1964), v ktorom Ladislav Ťažký ako jeden z prvých podal obraz o živote a postojoch slovenských vojakov na východnom fronte.
Na konci uvoľnených 60. rokoch vydal Ladislav Ťažký kritický román o násilnej kolektivizácii na Slovensku Pivnica plná vlkov (1969) a spomienkovú prózu Ozvena svedomia (1969), ktorá však bola pre jeho postoj k okupácii Československa skartovaná.
Jeho tematický záber bol veľmi široký – v zbierke poviedok Márie a Magdalény (1983) vzdal hold ženám, údel najbiednejšieho a zároveň pokorného človeka zobrazil v románe Aj v nebi je lúka (1985) a jeho próza Pred potopou (1988) pojednáva o ľuďoch pracujúcich na stavbe hydroelektrárne v Gabčíkove.
Napísal tiež knihu pre staršiu mládež Smrť obchádza štadióny (1990), román s detektívnou zápletkou Kto zabil Ábela? (1991) či dielo Fantastická Faidra (1991) o osudoch slovenských emigrantov. Žáner dobrodružnej literatúry v jeho tvorbe zastupujú romány Dvanásť zlatých monarchov (1992) a Maršalova dcéra (1993). K problémom národnej a ľudskej existencie sa vyjadril v knihe rozhovorov Testament svedomia (1996).
Za svoje diela získal Ladislav Ťažký niekoľko ocenení: Cenu Zväzu slovenských spisovateľov (1965), Cenu ministerstva národnej obrany (1966), Štátnu cenu Klementa Gottwalda (1968), Cenu Nadácie Matice slovenskej (1994), Cenu Jozefa Cígera Hronského (1994), Rad Ľudovíta Štúra (1995), Čestný doktorát Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre (2004).
V roku 1993 Ladislav Ťažký odmietol kandidatúru na prezidenta Slovenskej republiky a neprijal ani ponuku stať sa ministrom kultúry SR či predsedom Matice slovenskej. Pôsobil ako externý poradca prezidenta Rudolfa Schustera, čestný predseda Spolku slovenských spisovateľov či ako člen Predsedníctva Matice slovenskej.
Ladislav Ťažký zomrel 20. januára 2011 v Bratislave vo veku 86 rokov. Pochovaný je v obci Veľký Klíž v okrese Partizánske.