Jozef Gregor Tajovský
(18. október 1874, Tajov – 20. máj 1940, Bratislava)
Prozaik, dramatik, básnik, redaktor, učiteľ, úradník, politik
Jozef Gregor Tajovský sa narodil ako najstaršie dieťa v mnohodetnej rodine v obci Tajov na strednom Slovensku. Po štúdiu na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom pôsobil niekoľko rokov ako učiteľ v Banskej Bystrici a vo viacerých obciach na Horehroní a na Považí. Na prelome storočí sa presunul do Prahy, kde ďalej študoval na obchodnej akadémii.
Po štúdiu nastúpil do Vidieckej ľudovej banky, neskôr do Tatra banky, no súčasne pracoval tiež v Ľudových novinách. V roku 1907 sa oženil s Hanou Lilgovou, ktorá sa stala v literárnom svete známou pod menom Hana Gregorová. V roku 1912 sa stal tajomníkom Klubu Slovenskej národnej strany v Martine a počas vojny bol redaktorom Národného hlásnika. V roku 1915 bol povolaný k vojsku a odvelený na ruský front, kde však prebehol do ruského zajatia. V Bobrujsku roku 1917 vstúpil do česko-slovenských légií, bojoval s nimi proti nastupujúcej moci sovietov a bol redaktorom česko-slovenských Hlasov v Kyjeve. Po vojne sa vrátil na Slovensko a usadil sa v Bratislave, kde bol prednostom legionárskej kancelárie a po odchode do penzie v roku 2025 sa venoval už iba literárnej činnosti.
Jozef Gregor Tajovský je jedným z vrcholných predstaviteľov slovenského literárneho realizmu. Knižne debutoval zbierkami mravoučných poviedok Omrvinky, Z dediny (obe 1897) a Rozprávky (1900). Známe sú predovšetkým jeho krátke prózy, ako napríklad Maco Mlieč, Apoliena, Mamka Pôstková, Mišo, Kosec Môcik a mnohé iné, ktoré vyšli vo viacerých zbierkach. Významná je taktiež jeho dramatická tvorba, z ktorej možno spomenúť napríklad frašku Jej budúci (1898), veselohru Ženský zákon (1901), drámy Matka (1906), Nový život (1909), Hriech (1911), V službe (1911), Tma (1912), Statky-zmätky (1909), Smrť Ďurka Langsfelda (1923, 1932), Blúznivci (1934) či Hrdina (1938).
Ako prozaik bol vedúcou osobnosťou druhej vlny slovenského literárneho realizmu a ako dramatik zakladateľom slovenskej realistickej drámy, pričom jeho hry sú aj v súčasnosti súčasťou kmeňového repertoáru slovenských profesionálnych aj ochotníckych divadiel. Vo svojich dielach nachádzal cestu k slovenskému ľudu a k jeho kultúre, pozorne vnímal život aj mravné hodnoty, no zároveň zobrazoval aj negatívne vlastnosti ľudí a ponuré aspekty života. Nevyhýbal sa sociálnym témam a kritike, ktorú však vedel podať s humorom a ilustrovať prostredníctvom každodenných problémov a jazykom bežných ľudí.
Okrem prózy a drámy sa venoval aj politickej a kultúrnej publicistike, napríklad v publikáciách Malý kultúrny zemepis Slovenska a Malý kultúrny zemepis východného Slovenska (obe 1919), a tiež prekladal z ruštiny, autorov ako A. P. Čechov či L. N. Tolstoj.
Jeho literárna a publicistická činnosť je dôkazom jeho vrúcneho vzťahu k Slovensku a slovenskému ľudu, no zároveň bol zanietený aj pre český národ a účastnil sa boja za vznik spoločného česko-slovenského štátu.