V januári uplynie stotridsať rokov od narodenia jednej zo zakladateľských osobností slovenskej výtvarnej moderny, literáta a publicistu Janka Alexyho. Rodák z Liptovského Mikuláša študoval na gymnáziu v Lučenci, následne od roku 1912 na poľnohospodárskej akadémii v Mosonmagyarovári a v rokoch 1916 – 1917 na filozofickej fakulte v Budapešti. V roku 1919 nastúpil na Akadémiu výtvarných umení v Prahe, pričom v rámci štúdia absolvoval aj polročný pobyt v Paríži. Od roku 1912 vystriedal rôzne zamestnania, pracoval napríklad ako lekárenský praktikant v Prievidzi a v rokoch 1917 – 1918 bol vojakom na ruskom a talianskom fronte. V roku 1921 vystavoval spoločne s Gustávom Mallým a Františkom Foltýnom v Bratislave. Po ukončení štúdia pôsobil ako profesor kreslenia a slovenčiny na bratislavskom gymnáziu a od roku 1927 sa naplno venoval umeleckej činnosti – najprv v Martine, neskôr v Piešťanoch a v roku 1937 sa natrvalo usadil v Bratislave.
Do kultúrneho povedomia vstúpil predovšetkým ako reprezentant moderného slovenského výtvarného umenia. Jeho umelecký program určovala snaha o vytvorenie nového národného prejavu v maliarstve, ktorý by zachytával krásy Slovenska a jeho ľudu. Patril k medzivojnovej generácii slovenských umelcov ovplyvnených Gustávom Mallým a Martinom Benkom, ktorí sa usilovali o modernú štylizáciu a výraz typicky slovenských motívov. Za Alexyho vrcholné tvorivé obdobie možno považovať 30. roky 20. storočia, pričom jeho zrelú tvorbu charakterizuje redukovaná farebnosť, zjednodušenie tvarov, vyrovnaná a pomerne statická kompozícia a jemná, ale dôležitá funkcia kontúry. Je autorom komorných diel, krajinomalieb a zátiší, no patril tiež k zakladateľom slovenskej tapisérie a venoval sa aj kompozíciám pre architektúru a dekoratívne-monumentálnej tvorbe – vytvoril napríklad farebné mozaikové okná v Divadle P. O. Hviezdoslava v Bratislave. Jeho rozsiahle dielo obsahuje okolo 1 300 olejov, pastelov, tempier a kresieb inšpirovaných ľudovou tvorbou, legendami a krajinou.
Hoci sa primárne presadil ako maliar, počas celého života sa venoval aj literárnej tvorbe. Vydal viac ako dve desiatky kníh, pričom vo svojich impresionisticky ladených poviedkach a románoch často čerpal z osobných zážitkov z detstva a mladosti. Okrem autobiografických prvkov sa jeho próza vyznačuje improvizačnou ľahkosťou, láskavým humorom, sebairóniou a citovou spontánnosťou. Spomenúť možno jeho zbierky krátkych próz Jarmilka (1924), Grétka (1928) či Veľká noc (1930), knihu fejtónov Na voľnej vôľuške (1932), romány Hurá! (1935), Už je chlap na nohách (1936), Zlaté dno (1940) či Dom horí (1942).
Janko Alexy bol všestranne kultúrne a spoločensky činný. Spolu s Milošom Alexandrom Bazovským a Zolom Palugyayom v rokoch 1930 – 1933 vytvorili tradíciu putovných výstav, v rámci ktorých popularizovali slovenské výtvarné umenie a v rokoch 1933 – 1937 sa Alexy pokúsil o založenie umeleckej kolónie v Piešťanoch. Zaoberal sa tiež výtvarnou kritikou a esejisticky spracovával životy slovenských umelcov, ktoré v roku 1948 vyšli pod titulom Osudy slovenských výtvarníkov. Spolu s prozaikom Gejzom Vámošom vydával od roku 1922 literárno-umelecký časopis Svojeť a v publicistike sa zameriaval hlavne na propagáciu slovenského výtvarného umenia. Navyše spolupracoval na vzniku a budovaní zbierkových fondov Vlastivedného múzea v Liptovskom Mikuláši a po vojne sa výrazne zaslúžil o záchranu a obnovu Bratislavského hradu, neskôr aj o rekonštrukciu Trenčianskeho a Spišského hradu.
Za svoje komplexné dielo získal niekoľko domácich aj zahraničných ocenení.
Foto: WebUmenia.sk