V decembri uplynie stodesať rokov od narodenia zakladateľskej osobnosti slovenskej muzikológie, etnomuzikológa, hudobného historika a teoretika, skladateľa a pedagóga Jozefa Kresánka. Ťažiskom jeho záujmu bola hudobná história s dôrazom na hudobnú kultúru Slovenska, hudobná teória, systematika hudobnej vedy aj etnomuzikológia s výskumom v teréne. Zaoberal sa problematikou hudobnej fenomenológie, hudobným myslením a sociálnou funkciou hudby.
Rodák z Čičmian odišiel po gymnáziu v Trenčíne študovať kompozíciu na Štátne konzervatórium v Prahe a súčasne hudobnú vedu na Filozofickú fakultu Univerzity Karlovej. Po získaní doktorského titulu v roku 1939 krátko učil na Slovenskom mužskom učiteľskom ústave v Prešove a neskôr v rokoch 1940-1943 bol referentom hudobného odboru Matice slovenskej v Martine. Od roku 1944 až do konca života pôsobil ako pedagóg na Hudobnovednom seminári Slovenskej univerzity, neskôr na Katedre hudobnej vedy
Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde mu bola v roku 1963 udelená profesúra a v roku 1970 hodnosť DrSc.
Vedeckú kariéru začínal Jozef Kresánek ako etnomuzikológ. Venoval sa zbieraniu slovenských ľudových piesní, z ktorých časť vydal v zbierke Zuzka Selecká spieva (1943). Vyvrcholením jeho etnomuzikologickej činnosti bola dodnes neprekonaná monografia Slovenská ľudová pieseň zo stanoviska hudobného (1951). V ďalšom období svojej kariéry sa Kresánek orientoval na vykreslenie vývoja tvárnych princípov hudby. Výsledkom jeho snáh bola monumentálna muzikologická trilógia o hudobnom myslení, ktorú napísal primárne pre študentov muzikológie s cieľom objasniť vývoj hudby z muzikologického, a nie z kulturologického pohľadu. Metodologické východiská špecifikoval v publikácii Základy hudobného myslenia (1977), na ktorú nadviazal titulom Tonalita (1982) o vývoji hudobnej harmónie a v treťom zväzku Tektonika (1994) sa zaoberal vývojom formotvorných princípov.
Kresánkova práca bola prínosom aj pre oblasť hudobnohistorického výskumu. Zo starého rukopisu, ktorý je vzácnou barokovou pamiatkou, prepísal a pripravil do tlače zbierku piesní a tancov Anny Szirmay-Keczerovej. K významným dielam okrem toho patrí aj jeho monografia o Eugenovi Suchoňovi (1961, 1978), publikácie Sociálna funkcia hudby (1961), Úvahy o hudbe (1965), Úvod do systematiky hudobnej vedy (1980) či štúdia Hudba a človek (1992, 2000).
Hoci Kresánek je tiež autorom niekoľkých pôsobivých orchestrálnych kompozícii, ako hudobný skladateľ nedosiahol takého významu a popularity. Vo svojej skladateľskej tvorbe bol ovplyvnený slovenským folklórom a s obľubou nadväzoval na dikciu lyrických a rapsodických slovenských ľudových piesní. Do dejín sa zapísal predovšetkým ako muzikológ, ktorý reprezentoval syntézu fenomenologicko-štrukturálnej metódy s hudobno-psychologickou a sociologickou interpretáciou hudby a orientoval sa na výskum hudobného myslenia v historickom vývoji.
Foto: www.teraz.sk