AGNEŠA KALINOVÁ (15. júl 1924, Košice – 18. september 2014, Mníchov)
Novinárka a spisovateľka

V pondelok 15. júla uplynie 100 rokov od narodenia slovenskej novinárky, prekladateľky, prvej výraznej filmovej kritičky na Slovensku a ženy, ktorá okúzľovala ľudí svojím nadhľadom, zmyslom pre humor, svojou vitalitou a ktorej hlas dôverne poznali azda všetci tí, ktorí v socialistickom Československu počúvali rádio Slobodná Európa vysielané z Mníchova.

Agneša Kalinová počas svojho života musela čeliť mnohým prekážkam. Vyrástla v Prešove, avšak v období vojnovej Slovenskej republiky, na jar v roku 1942, sa musela kvôli svojmu „neárijskému“ pôvodu so Slovenskom a so svojou najbližšou rodinou rozlúčiť. Pred koncentračným táborom, kde jej nakoniec zahynuli obaja rodičia, ju zachránilo ukrytie v budapeštianskom kláštore, ktorý bol vlastne akousi polepšovňou.

Po vojne sa vrátila do Prešova a musela sa vyrovnať so skutočnosťou, že so svojou rodinou sa už nikdy nestretne. „Nedožité životy“ svojich rodičov, ako poznamenala v jednom z rozhovorov, niesla však so sebou stále. Naučila sa však s tým žiť. Aj vďaka filmu a znalosti jazykov sa dostala na francúzsky konzulát, kde pôsobila ako prekladateľka. Prekladala odbornú filmovú a umenovednú literatúru, neskôr aj beletriu z francúzštiny, nemčiny či maďarčiny. Svoju prvú filmovú kritiku niekedy na prelome rokov 1946/1947 zaniesla do Pravdy, uverejnili jej ju a ponúkli jej aj stálu spoluprácu. Bola to kritika na sovietsky film Pätnásťročný kapitán. V tom období písalo o filme iba veľmi málo ľudí.

Pracovala ako redaktorka spoločensko-kritického týždenníka Nové slovo, od roku 1952 až do roku 1968 bola redaktorkou a neskôr členkou redakčnej rady týždenníka Kultúrny život. Jej sľubná kariéra novinárky Kultúrneho života a filmovej kritičky však v auguste 1968 skončila. O dva roky neskôr ju vylúčili z komunistickej strany, do ktorej vstúpila hneď po vojne. V roku 1970 ju postihol aj zákaz publikovať, neskôr jej zakázali aj preklady a prácu, ktorá by nejako súvisela s kultúrou. V roku 1972 sa ocitla dokonca na tri mesiace vo väzbe pre podozrenie z „poburovania“. Stretávala sa totiž s disidentmi aj priateľmi zo zahraničia. Jej manžel bol vtedy odsúdený na dva roky nepodmienečne.

Normalizácii sa odmietala prispôsobiť a bola odhodlaná žiť tak, ako žila i pred ňou. V roku 1978 jej normalizačný režim povolil legálne sa vysťahovať do západného Nemecka, keďže predstavovala spolu s rodinou „nežiadúce živly“. Usadila sa v Mníchove, kde pôsobila ako politická komentátorka v českom a slovenskom vysielaní rozhlasovej stanice Slobodná Európa. Vo svojich príspevkoch sa venovala predovšetkým dianiu v Československu.

V roku 1995, keď Slobodná Európa prešla do Prahy, zostala žiť v Mníchove ako novinárka na voľnej nohe a až do roku 2002 bola prispievateľkou a dopisovateľkou rádia Slobodná Európa. Na Slovensko prichádzala často, prezentovala autobiografické knihy svojho zosnulého manžela a stále sa zaujímala o zahraničnú i slovenskú kultúru. Životný príbeh Agneše Kalinovej zachytáva kniha rozhovorov Jany Juráňovej Mojich 7 životov (2012).