Ako vnímate nomináciu na Anasoft litera a ako hodnotíte minuloročnú desiatku finalistiek a finalistov?
Som ten protivný človek, ktorý túži byť členom iba tých klubov, do ktorých ho nikto nepozýva. Takže ak sa niektorá moja kniha nedostane do finálovej desiatky, cítim sklamanie, ale keď ju tam zaradia, poviem si: fajn, dobre. Tá asymetria pocitov je vlastne úsmevná.
K hodnoteniu súťaže či jej výsledkov sa však nehodím. Na jednej strane sa mi môže zdať myšlienka súťaženia v literatúre absurdná, na druhej strane chápem, akú veľkú rolu hrá Anasoft litera pri propagácii slovenskej literatúry. A hneď za tým mi napadne, či literatúra vôbec potrebuje propagáciu a podporu. Pri filme to má zmysel – bez veľa peňazí sa veľa neurobí –, ale písanie je tak intímna a individuálna činnosť.
Takto sa ja stále vo všetkom rýpem a nič nie je dobré. Starý frfloš – a čo k tomu dodať.
Bod zlomu je „knihou poviedok o momentoch, ktoré zmenili život“. Máte medzi nimi jednu obľúbenú?
Neviem, či obľúbenú, ale ako prvá mi napadne poviedka o fotografovi. Keď som tú knihu písal, začala vojna na Ukrajine, a je neuveriteľné, ako dávno sa to dnes zdá – akoby odvtedy ubehli desaťročia. Všetko sa deje veľmi rýchlo a čím ďalej, tým bláznivejšie. Šialené je v tomto prípade to správne slovo, a človek potrebuje teflónové brnenie, aby po ňom prúd správ stiekol bez toho, aby mu zamotal hlavu.
Na toto je dobré čítanie kníh – na vytváranie brnenia, ktoré nám umožní neuviaznuť v pene každodennosti.
Okrem toho, že píšete, ste tiež finančným analytikom a kníhkupcom, dlhodobo sa venujete fotografii a pracovali ste napríklad aj ako kulisár. Prelínajú sa tieto rôznorodé zamerania a skúsenosti nejakým spôsobom vo Vašej literárnej tvorbe – inšpirujú Vás?
Pri písaní si stanovím základné nastavenie, no potom sa snažím do procesu nevstupovať plánovaním či korigovaním. Myslím, že to platí pre všetko, čo v živote robíme – v každom našom počine sa prejavuje to, kým alebo čím všetkým sme boli.
Zaujímavé to začne byť vo chvíli, keď si uvedomíme, ako veľmi naša minulosť ovplyvňuje naše myšlienky a činy, začneme si uvedomovať, ako nás to obmedzuje a následne sa skúsime posunúť niekam inam. Písanie a čítanie kníh je takýmto pokusom posunúť sa mimo svojich rámcov. Rozšíriť sa.
Rozšíriť svoje bytie do priestorov, o ktorých sme ani netušili, že existujú. V tomto sú knihy nenahraditeľné – tou mierou slobody, ktorú nám môžu dať.