V januári si pripomíname dvesto rokov od prvej publikácie lyricko-epickej skladby Slávy dcéra slovenského básnika, zberateľa ľudovej slovesnosti, jazykovedca, estetika, historika a predstaviteľa slovenského preromantizmu a národnobuditeľského hnutia Jána Kollára (1793-1852). Po štúdiu na evanjelickom lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene pôsobil Kollár ako kňaz v Pešti, ako profesor na viedenskej univerzite aj ako poradca vlády. V rámci štúdia slovanských jazykov a dejín slovanských národov si vytvoril obraz o slávnej minulosti Slovanov, ktorý v Jene konfrontoval s pozorovaním nemeckej rozpínavosti, povýšenectva a podceňovania iných národov. Osudy zaniknutých slovanských kmeňov na nemeckom území ho primäli zamýšľať sa nad budúcnosťou Slovanov a inšpirovali ho k napísaniu Slávy dcéry, v ktorej manifestoval svoju teóriu slovanskej vzájomnosti.
Prvé vydanie Slávy dcéry vyšlo v roku 1824 a obsahovalo 140 sonetov rozčlenených do troch spevov. Dielo písané v biblickej češtine sa ďalej rozširovalo a dnes sa doň počíta úvodný Predspev a 615 sonetov, ktoré sa skladajú z piatich spevov. Ústrednou témou básne je láska, ktorú lyrický hrdina vyznáva slovanskej vlasti a svojej milej. Básnikova múza Mína je inšpirovaná Frederikou Wilhelmínou Schmidtovou, s ktorou sa Kollár zoznámil počas štúdií v Nemecku a ktorá sa v lyricko-epickej skladbe mení na vybájenú dcéru Slávy, bohyne Slovanov. V opise jej krás, ktoré evokujú ideál slovanskej ženy, je zjavná zaľúbenosť a vrúcnosť citu, ktoré predstavujú odklon od klasicistických zvyklostí a sú predzvesťou literárneho romantizmu.
Výraznou témou, pre ktorú sa dielo stalo súčasťou literárneho kánonu a zohralo rolu pri formovaní národnej identity, nie je však láska k žene, ale láska k vlasti, spojená s obrazom utrpenia Slovanov, ponemčovania slovanských kmeňov a oslavou slobody. Túto tematiku rozvíja Kollár predovšetkým v Predspeve, ktorého obsahovú štruktúru určuje motív cesty. Lyrický subjekt putuje z Nemecka na územie dnešného Slovenska, pričom sa zamýšľa nad osudmi národov, ktorých územím prechádza. Predspev predstavuje mimoriadne pôsobivú elégiu o slovanskej minulosti, v ktorej víťazilo násilie nad spravodlivosťou.
Hrdina žiali nad zemou Lužických Srbov, ktorí čelili ponemčovaniu a obáva sa, že rovnaký osud stihne aj jeho vlasť. Obracia sa na susedné slovanské národy, reflektuje ich postavenie vo svete, v zmysle demokratických princípov vyzýva proti pasivite jednotlivcov a odsudzuje národy, ktoré zasahujú do slobody iných. Apeluje na Slovanov, aby sa spojili a vychádzajúc z myšlienky všeslovanskej vzájomnosti čelili externým náporom. Burcuje národ k aktivite za svoju záchranu a lepší, slobodný život bez chudoby a biedy, pričom verí v silu zjednoteného slovanského národa uznávaného v celej Európe, ktorý bude spolunažívať s inými štátmi v mieri.
V Slávy dcére Kollár básnicky vyjadril svoje idey o budúcnosti Slovanov založené na kultúrnej blízkosti, ktoré teoreticky sformuloval v texte O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskymi (1836). V jeho koncepcii tvorili Slovania jeden národ s viacerými kmeňmi, spoločným slovanským jazykom s viacerými nárečiami – národnými jazykmi. Sám písal v češtine, no bol zástancom československého jazyka, ktorý mal byť prejavom národnej jednoty Čechov a Slovákov a ich literatúr. Tento spis inšpiroval slovanských vzdelancov ku kultúrnej aktivite a mal výrazný vplyv na formovanie slovenskej aj českej kultúry.
Foto: Wikimedia Commons