PAVOL HOROV
(25. máj 1914, Bánovce nad Ondavou – 29. september 1975, Bratislava)
Narodil sa v Bánovciach nad Ondavou, kde získaval aj základné vzdelanie. Gymnázium absolvoval v Michalovciach a v štúdiu pokračoval na učiteľskej akadémii v Bratislave, kde získal kvalifikáciu na vyučovanie slovenčiny, dejepisu a geografie. Do roku 1944 pôsobil ako učiteľ. Po oslobodení bol o.i. aj riaditeľom Slovenského rozhlasu v Košiciach. Od roku 1951 žil v Bratislave, kde bol v rokoch 1951–1952 šéfredaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, v rokoch 1952–1954 tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov. Potom pôsobil ako riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ a v rokoch 1963–1964 bol pracovníkom Slovenského ústredia knižnej kultúry. Od roku 1964 sa venoval len literárnej tvorbe.
Vo svojej tvorbe nadviazal na tradíciu modernej slovenskej poézie reprezentovanej Ivanom Kraskom a Lacom Novomeským, avšak jeho tvorba bola blízka nadrealizmu, keďže prijal aj niektoré postupy nadrealistickej tvorby. Jeho básne obsahujú prírodné motívy - ústredným motívom jeho poézie je domov, konkrétne priestor Zemplína a východoslovenských rovín -, ale aj protesty proti vojne a fašistickej agresii.
Dôvodom protivojnovej tematiky jeho diel bolo aj to, že na srbskom fronte mu zahynul otec iba pár mesiacov po jeho narodení. Na vyjadrenie kritického postoja k vojne použil symboliku siahajúcu až do gréckej mytológie. Antické a biblické výrazy mu slúžili na zdôraznenie symbolickej a mýtickej roviny jeho básnickej výpovede, ktorá mala výrazne humanistický ráz. V období budovania socializmu stvárňoval aj vnútorný svet človeka, jeho žiale a radosti, pričom sa nevyhol tvorbe socialisticky angažovanej poézie.
Snažil sa písať aj prózu. Počas vojnových rokov napísal román zo súčasnosti. Dve jeho kapitoly vyšli v Slovenských pohľadoch. Majú črty jeho kritického prístupu k spoločensko-psychologickej realite. Okrem toho napísal niekoľko fejtónov pre rozhlas i rad článkov pre tlač, v ktorých uplatnil svoje poetické skúsenosti. Okrem vlastnej tvorby sa venoval i prekladom z poľskej, perzskej, ruskej a bulharskej poézie.
Za svoje dielo získal v roku 1964 titul Zaslúžilý umelec, v roku 1973 Národný umelec. V roku 1974 mu bola udelená Národná cena Slovenskej republiky. Vyšli o ňom dve monografie, a to Básnické dielo Pavla Horova (1964) a Pavol Horov – ponorný básnik (1990).
Foto: Wikimedia Commons